Desatoro dobrého spoločenstva

Z mnohých skúseností pri budovaní malých spoločenstiev možno zostaviť súbor určitých zásad. Môžeme ich nazvať desatorom dobrého spoločenstva. Pri dodržaní týchto zásad sa spoločenstvá stanú miestom osobného rastu členov a zároveň kvasom farského spoločenstva.

Veľkosť. Spoločenstvo by malo tvoriť ohraničený počet osôb. Ako ideál a uvádza 8 osôb, plus mínus dvaja. Pri väčšom počte je ťažké vytvoriť primerané osobné vzťahy medzi jednotlivcami a takisto vytvoriť potrebný priestor pre každého, aby s mohol aktívne zapojiť na stretnutiach spoločenstva.

Cieľ. Každé spoločenstvo musí mať nutne spoločný cieľ, spoločnú víziu. To napomáha dávať zmysel našim zážitkom a skúsenostiam a zároveň pomáha deliť sa o ne s druhými. Ak by nebol jasný zmysel stretávania, postupne dôjde ku konfliktu a rozpadu.

Božie vedenie. Členovia a spoločenstvá musia byť otvorené voči pôsobeniu Božieho Ducha. Nemala by to byť len ľudsky organizovaná jednotka. Členovia a zvlášť animátor spoločenstva by sa mali v modlitbe pýtať na ďalší program spoločenstva, službu, riešiť problémy.

Základné piliere. Základom na ktorom je potrebné budovať spoločenstvo je Ježiš Kristus. Môžeme Ho spoznávať v spoločenstve cez modlitbu, Sväté písmo, štúdium, svedectvo a službu. Tieto prvky sú preto základnými piliermi, na ktorých stojí život malého spoločenstva. Spoločná modlitba prehlbuje vzťah členov spoločenstva k Bohu i k sebe navzájom, Božie slovo ich vedie a vychováva, štúdium napomáha k hlbšiemu poznaniu Boha a poslaniu kresťana vo svete, svedectvo nás povzbudzuje v tom. Boh je živý a aj dnes koná v našich životoch a napokon služba znamená aplikáciu evanjelia do praktického života.

Animátor. Každé spoločenstvo musí mať svojho vedúceho – animátora. Môže to byť zakladateľ spoločenstva, alebo ktorého si vybrali členovia spomedzi seba. Má mať poverenie od Cirkvi. Nemá to byť šéf, ktorý všetko diriguje, o všetkom rozhoduje. Jeho úlohou je tmeliť ostatných členov, v nerozhodných situáciách rozhodovať, zápasiť o spoločenstvo i jeho jednotlivých členov. Má byť človekom modlitby, má mať víziu pre spoločenstvo, má mať motiváciu a motivovať ostatných a napokon sám byť učeníkom.

Dĺžka a pravidelnosť programu. Okrem spoločnej náplne programu je dôležité určiť aj stabilný čas a dĺžku trvania programu. Zo skúsenosti by dĺžka programu nemala presahovať 2 hodiny. Naozajstný rast a napredovanie potrebuje súvislosť a pravidelnosť, pre sa odporúča stretávanie skupín raz týždenne.

Uzavretosť – otvorenosť. Spoločenstvo má byť uzavreté do vnútra a otvorené navonok. Po vzájomnom zorientovaní, kde dochádza k prvému spoznávaniu členov a vytváraniu programu, má postupne prísť obdobie dôvery. V tomto období nie je vhodné, aby sa spoločenstvo ďalej rozrastalo. Dochádza k formovaniu členov v rámci spoločenstva a k hľadaniu služby. Ako vzor tu slúži Ježišova metóda, podľa ktorej vytváral spoločenstvo učeníkov. Bez tohto uzavretia by spoločenstvo zostalo len skupinou ľudí, bez hlbších vzťahov a vzájomnej zodpovednosti. No ani v čase uzavretosti nemôže dôjsť k ignorovaniu potrieb farnosti.

Služba. Všetko, čo sa v spoločenstve deje, smeruje k službe, k ohlasovaniu evanjelia slovom, skutkom, osobným príkladom. To je otvorenosť spoločenstva navonok. Tu platí zásada, keď sa spoločenstvo časom nezapojí do služby vo farnosti, treba ho rozpustiť. Evanjelium v tejto otázke je veľmi jasné a radikálne: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil..“ Mk 10,45

Jednota s Cirkvou je veľmi dôležitá. Spoločenstvo, ktoré žije mimo Cirkvi, je suchou ratolesťou, nemá v sebe život a preto ho nemôže prinášať druhým. Pre každé spoločenstvo je nutné jasné vedomie začlenenia do Cirkvi a zreteľná väzba k farnosti. Spoločenstvo by si nemalo stačiť samo bez farnosti, musí ho zaujímať, čo sa deje vo farnosti aj v celej Cirkvi a má jej slúžiť. Jednota je podmienkou dôveryhodnosti evanjelia: „Nech sú tak dokonale jedno, aby svet poznal, že si ma ty poslal..“ (Jn 17,23)

Rozdelenie, resp. zánik. Rozdelenie spoločenstva na dve, alebo viac spoločenstiev, keď tam vyrastú noví vodcovia alebo ľudia sa rozhodnú pre inú službu, je známkou zrelosti spoločenstva. Zánik spoločenstva by nemal byť prežívaný ako nejaký krach. Mal by znamenať iba ukončenie pravidelného stretávania, ale priateľstvá a kontakty by mali pretrvávať medzi členmi naďalej.

Malé spoločenstvo je miestom, kde človek môže naplniť svoju základnú túžbu po zdieľaní sa s druhými. Javí sa ako liek na vzájomné odcudzenie sa človeka človeku a z toho vyplývajúcu opustenosť ľudí. Zároveň je miestom obrátenia, duchovného rastu i osobného rozvoja života kresťanov.
Pastorácia farnosti založená na malých spoločenstvách je v prvom rade Ježišovou metódou evanjelizácie sveta. Zodpovedá požiadavkám kladeným na pokoncilovú pastoráciu a uvádza do života centrálnu myšlienku II. Vatikánskeho koncilu – Communio.

Prevzaté z Katechéza v Spišskej diecéze
www.dkuspis.sk
dkuspis@dkuspis.sk